NOVÁ BAŇA, GALANTA. Ešte do júla žili úplne bežný rodinný život. Práca, deti, výlety, spoločne strávený čas, smiech, radosť. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa o pár hodín ich život obráti naruby.
Vtedy 50-ročný Miroslav, otec a živiteľ rodiny, sa v práci necítil dobre, odviezli ho domov, aby si oddýchol. O niekoľko hodín neskôr však bojoval o život, jeho stav sa zhoršoval doslova z minúty na minútu.
Mal vysoký tlak, zimnicu a horúčku. Manželka Eva sa preto obrátila na zdravotníkov. Odporučili im, aby si zobral lieky a ozvali sa neskôr, či sa mu polepšilo.
„Záchranku som volala dvakrát. Najprv ju neposlali, ale po pätnástich minútach začalo manžela triasť a mal horúčku 39,5. Keď ho zobrali, už som vedela, že je to zlé,“ spomína Eva Rapandová, jeho manželka.
Žiť začala po boku Miroslava v Galante, kde majú svoj domov dodnes. No posledné mesiace fungujú inak, ako si kedysi predstavovali.
V Žiari nad Hronom bojujú s ničením majetku a nevhodným správaním. V meste museli najať SBS službu Čítajte Stalo sa to 17. júla. Na urgente čakala celé hodiny, kým jej dovolili ísť za ním.
„Mal neprítomný pohľad, na môj hlas nereagoval. Vtedy som vedela, že je veľmi zle.“ Previezli ho na neurológiu a napokon skončil v Trnave na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde vyslovili diagnózu – agresívna bakteriálna pneumokoková meningitida (zápal mozgových blán, pozn. red.).
Odtiaľ ho previezli na ARO, keďže prestal sám dýchať, strácal vedomie a prestal vnímať. Lekári jej oznámili, že manžel možno neprežije nasledujúcich 24 hodín.
„Zrútil sa mi celý svet. Môj manžel, ktorý bol vždy silný, zrazu ležal na pokraji smrti. Psychicky som to znášala veľmi zle, musela som vyhľadať odbornú pomoc,“ opisuje prvé hodiny a dni Eva.
V rozhovore s tiež prečítate:
- Aké boli prvé Miroslavove dni a čo rodina počúvala od lekárov,
- aké boli pre rodinu posledné týždne,
- čo Miroslav momentálne potrebuje a ako rodina funguje,
- ako im je možné pomôcť.
Malý zázrak
Po 17 dňoch v umelom spánku Miroslava začali lekári prebúdzať. Spočiatku nereagoval, nevnímal okolie a lekári hovorili o vegetatívnom stave s trvalým poškodením mozgu. Evu takéto slová doslova obarili a nevedela, čo sa bude diať ďalej.
Po ďalších týždňoch prišla nádej. Začal reagovať na hlas, pohol rukou, otvoril oči. Neskôr, keď mu Eva ukázala rodinné fotografie, sa rozplakal. Lekári hovorili o malom zázraku – aj keď bol pri vedomí len čiastočne, prognózy sa začali meniť k lepšiemu.
Lekári jej však neskôr povedali, že to je všetko, čo pre neho dokážu urobiť, pretože sa dostal do stabilizovaného stavu. Odporučili jej rehabilitácie a rôzne liečby, ktoré by v tomto stave mohli byť prínosné.
Na to však rodinný rozpočet nestačí, zorganizovali preto verejnú zbierku.
Zvolenský zámok odkryl ďalšiu kapitolu svojich dejín. Archeológovia vyriešili dôležitú otázku Čítajte Miroslava si teda zobrala domov. Po pár mesiacoch si už dokáže s pomocou sadnúť, prejsť pár krokov, udrží fľašu aj lyžicu a opäť dokáže vysloviť aspoň pár slov.
„Najsilnejší moment bol, keď mi povedal, že ma miluje a ďakuje, že som pri ňom,“ hovorí Eva.
Starostlivosť o neho je každodenný kolobeh, ktorý sa začína skoro ráno. Eva mu pomáha s hygienou, podáva lieky, rehabilituje s ním, cvičia, chodia na krátke prechádzky.
Popri tom sa stará o deti, osemročnú Sáru a päťročného Mirka, ako aj o domácnosť. Veľkou oporou sú pre nich aj osemnásťročné dvojičky Kajka a Kiko. Do rodiny im pribudlo aj vnúča, iba niekoľko mesačné bábätko, ktoré im robí obrovskú radosť.
